Richard Dömös: Práca fotografa je mojím koníčkom

Veľmi rád tvorím fotografie, kde musím riešiť, ako dosiahnuť požadovaný fotografický efekt

• Začněme od lesa. Jaká byla vaše cesta k fotografii?

Vždy som cítil potrebu nejakým umeleckým spôsobom vyjadriť moje vnútorné myšlienky a pocity. Skúšal som rôzne formy, napríklad kreslenie, tvorbu koláží. Na strednej škole som si za vreckové kúpil od kamaráta fotoaparát a postupným zoznamovaním sa s ním som zistil, že je to cesta, ktorou by som sa chcel vydať. Začal som sa o fotenie zaujímať viac a viac. 

Zaúčal som sa viacmenej svojpomocne, a až neskôr som si zakúpil knihy o technike fotografovania. Dovtedy som si prešiel rôznymi školami a povolaniami, ale nič z toho ma úplne nenapĺňalo. Keď som však raz u môjho kamaráta videl knihu fotografií od Helmuta Newtona, tak bolo rozhodnuté.

Neskôr, keď prichádzali prvé platené zákazky, našetril som si a zainvestoval do prvej zrkadlovky. Zákazky, ktoré som v tom čase mal, boli zamerané najmä na produktové fotenie a na fotenie s umeleckým zameraním. Neskôr som niekoľko rokov pracoval ako fotograf na digitalizácii kultúrneho dedičstva Slovenska. Momentálne pôsobím ako vedúci tímu fotografov v mladej firme Artzenal, ktorá sa zaoberá tvorbou 3D modelov do počítačových hier, virtuálnej reality a podobne.

• Fotíte produkty, sport, reportáž i umělecké snímky. Co vás baví právě na nich a který z těchto žánrů je vám nejbližší?

V súčasnosti ma síce živí technická fotografia, ale vo všeobecnosti veľmi rád tvorím fotografie, kde musím riešiť otázky, ako dosiahnuť požadovaný fotografický efekt, pričom koncept fotografie mám už dopredu premyslený, ktorý však pri samotnom fotografovaní mnohokrát ešte vylepšujem.

Ak mám predstavu toho, čo chcem fotografovať, tak na dosiahnutie požadovaného výsledku si vytváram v hlave umelecko technickú logistiku jednotlivých postupov tvorby. Nekoncentrujem sa špeciálne na kategórie, ale na zaujímavé nápady, ktoré premietam do fotografií. Táto skutočnosť vytvára vo mne pocity vnútorného uspokojenia a robí pre mňa fotografovanie zaujímavejším a vzrušujúcejším.

• Takové focení může být velmi náročné. Jaká největší výzva vás při focení potkala?

Určite veľkou výzvou boli fotenia pre reklamné agentúry, kde v jednom okamihu musí človek pri fotení kreatívne rozmýšlať a konať, pričom mu obrazne povedané dýchajú za chrbtom ľudia, ktorí chcú vidieť od neho čo najlepší výsledok. :)

Rád sa pri fotení hrám aj so svetlami a jednoduchými čistými líniami. Možno nie najväčším zážitkom, ale určite jedným z najemotívnejších v poslednej dobe bolo moje fotenie série o práci záchranárov. Fotenie mi pomohol zrealizovať môj kamarát záchranár z Turčianskych Teplíc s podporou jeho nadriadených, za čo som im veľmi povďačný.

Strávil som s nimi jednu celú 24hodinovú službu, presne tak, ako ju zažívajú oni. Obliekli ma do ich záchranárskej súpravy, zobral som si foťáky a čakali sme. Mal som aj trochu obavu, predsa len človek vopred nevie, čo za ten deň všetko uvidí.

Mojim cieľom nebolo fotiť ľudí, ktorých sme chodili zachraňovať, ale vystihnúť tú záchranársku prácu a atmosféru. A videl som veru všeličo. Spočiatku sme chodili k ľudom merať zvýšené krvné tlaky, ošetrovať zlomeniny ako aj uhryznutia od psov.

V priebehu služby som zažil mrazivú akciu, kedy nás zavolali k vážnej dopravnej nehode motorkára. Na miesto nehody bol nakoniec privolaný aj vrtuľník, a to už bol iný „frmol“. Snažil som sa fotografiou zachytiť na mieste tú naliehavosť a časový tlak, ktorý je kladený na záchranárov v týchto situáciách, a pritom im pri ich práci absolútne nezavadzať.

Na konci služby som bol rád tomu, čo som so záchranármi zažil ako aj tomu, že budem môcť mojimi fotografiami ukázať ľuďom ťažkú a psychicky namáhavú prácu zdravotných záchranárov.

• Fotíte i sám pro sebe, mimo zakázky? :)

Ako som už spomínal, tak posledný rok som vyťažený najmä technickou fotografiou, a na iné fotenie mi neostávalo veľa času. Cítil som vnútorne, že mi chýba umelecká fotografia. Počas obdobia pandemickej karantény som si začal pre seba fotiť práve tie fotky a série, ktoré vyhrali tri prvé miesta v Slovak Press Photo 2020.

Pri návšteve kamarátov a blízkej rodiny, kedy komunikácia medzi nami prebiehala pod oknami, mi dalo myšlienku, že si tieto zvláštne dojmy, aké bolo kývať si s nimi a dorozumievať sa cez okná a dvere vchodov zaznamenám. Vedel som, že toto je tá situácia, ktorá sa (pevne verím) už nebude opakovať, kedy sa rodinné a priateľské vzťahy ocitli vo svojej podstate tiež v karanténe spolu s nami.

• Ve vašem portfoliu najdeme řadu různorodých snímků. Je nějaká fotka (či fotky), na kterou jste pyšný? Jaký se za ní skrývá příběh?

Prvá fotka, ktorá ma napadne, je Bezdomovec v Austrálii. V Austrálii v Sydney som strávil rok na študijnom pobyte. Vo voľnom čase som sa tam tiež venoval fotografovaniu. Aj v tomto cudzom prostredí som sa snažil vylepšiť svoju fotografickú techniku a umelecké videnie.

Jedného dňa som na ulici, po ktorej som dennodenne chodieval, oslovil bezdomovca. Vedel a cítil som, že ho musím odfotiť.  Každý deň tam sedel úplne rovnako, mal pri sebe psa a pri tom úžasnom mestskom ruchu a pohybu tisícov ľudí okolo neho vyzeral ako by bol zamrznutý v čase a priestore. Túto skutočnosť a tento moment som sa snažil svojou fotografiou zachytiť. 

Fotka vznikla na dlhú expozíciu, ktorú som fotil s časovačom. Bola to prvá moja fotografia, ktorá sa umiestnila v súťaži Slovak Press Photo 2017 vo svojej kategórii na druhom mieste a získala zároveň aj prvú cenu diváckej verejnosti. Bolo to pre mňa jednak prvé významné ocenenie medzinárodnou odbornou porotou a zároveň aj potvrdenie toho, že vo fotografickej tvorbe mám pokračovať, nakoľko som v tom období už sám začal pochybovať o mojej fotografickej profesnej budúcnosti. V tom čase nebolo jednoduché sa fotením uživiť a zákazky tiež neprichádzali každý deň.

Nápady prináša sám život a svet okolo nás

• Při focení snímku 10 sekund, o které se psalo na Red Bull Showcase, jste musel vše velmi pečlivě plánovat a rozpočítat. Přiblížíte čtenářům vznik této fotografie? A jaké je vaše běžné workflow při focení včetně přípravy a postprodukce?

Toto fotenie bolo moje prvé väčšie fotenie, na ktorom so mnou spolupracovalo asi 10 ďalších ľudí a fotili sme s robotom Boltom (vysokorýchlostným ramenom, ktoré sa využíva najmä vo filmovom priemysle). Prvýkrát som si vyskúšal, čo to znamená si produkčne zorganizovať takéto fotenie. Podarilo sa to najmä vďaka ústretovosti môjho vtedajšieho šéfa, ktorý mi na dve noci zapožičal Bolt a kolegom, ktorí mi ohromne pomohli.

Celý proces fotenia som musel naplánovať presne na sekundy. Každý člen tímu mal svoju úlohu v presne stanovenom momente fotografovania. Museli sme dávať veľký pozor na pohyby Boltu, aby nedajbože nedošlo k úrazu. Bolt sa dokáže pohybovať rýchlosťou 6 m za sekundu, a preto musí byť pri jeho pohyboch prítomný aj človek, ktorý dbá na bezpečnosť v jeho okolí.

Celú prácu tohto fografovania som koordinoval. Svetlo, pohyb, polohu zaveseného športovca, ktorý si toho pomerne dosť vytrpel. :) Nielen že bol celý čas zavesený počas dlhého fotenia, ale taktiež s nami prechádzal aj procesom nastavovania, skúšania osvetlenia a vymeriavania vzdialenosti pre objektívy ako aj presného načasovania svojich pohybov na predvedenie  triku, ktorý robí na fotke.

Zároveň sme museli na sekundy načasovať aj robota, aby presne robil pohyb, ktorý sme od neho potrebovali. Vyskúšal som tam zavesiť aj seba, a teda musím povedať, že som toho mal dosť už po hodine, a nieto po celom dni. Fotili sme to asi dva dni po sebe a s výsledkom som bol veľmi spokojný. Fotografia vznikala počas 10 sekúnd za postupného doblyskávania jednotlivých pohybov.

Som rád tomu, keď vo fotke všetko zahrá tak, ako má. Táto fotka nielen že zachytáva BMX jazdca v pohybe, ale skúsený rider by z fotografie mal presne vedieť, aj o aký trik ide. Čiže výsledkom našej práce nebolo len odfotenie krútenia sa jazdca na lane, ale mali sme aj konkrétny iný cieľ. Postprodukcia pri tejto fotografii bola minimálna. Týkala sa len úpravy farieb.

• Čím se podle vás vyznačuje dobrá fotografie?

Dobrá fotografia musí diváka na prvý pohľad zaujať, musí zachytávať niečo, čo vyvolá konkrétny pocit, alebo utkvie divákovi v pamäti tak ako dobrá pesnička alebo melódia. Niekedy stačí jeden pohľad na fotku na to, aby človeku utkvel obraz v pamäti a aby človek presne vedel, čo ním autor chcel zachytiť a povedať aj bez nejakého vysvetlenia. Doteraz si pamätám fotky, ktoré ma v živote najviac oslovili a zaujali. Tieto pocity a stavy sa snažím vyvolať v ľuďoch aj s mojimi fotkami.

• Kdo, nebo co vás nejvíce inspiruje?  

Je to taká klasika, bude to znieť ako klišé, ale častokrát len bežný život a jedinečnosť daného momentu, ktorý fotografujem, tak ako som už spomínal. Aj keď mám vytvorenú hrubú predstavu o tom, čo budem fotiť, pri fotografovaní nerád rozmýšľam v predstihu nad niektorými podrobnými detailami. Tie prinesie v danom okamihu mnohokrát samotná okamžitá situácia okolo fotografovaného deju. Nápady prináša sám život a svet okolo nás.

Pri technicky zložitejších fotografiách je situácia trochu iná. Tu musí byť prepojenie technickej zložitosti a umeleckého zámeru. To si už vyžaduje aj určité premyslenie postupu ako aj technickú predprípravu. Mám rád, keď príde inšpirácia na technicky zložitejšiu fotku. Vtedy sa musím zamyslieť nad obsahom fotky, vzájomnými prepojeniami a detailami. Takéto fotografie sa nevytvárajú v okamihu, ale majú tiež svoje čaro.

• Odnesl jste si několik ocenění ze soutěže Slovak Press Photo, letos to byla dokonce tři první místa – v kategoriích reportáž, portrét a sport. Co je pro vás to největší ocenění?

Tým je to, že vyhrali fotografie, ktoré nevznikli na zákazku, ale ktoré som si fotil pre seba ako spomienku na toto smutné obdobie s tým, že ich možno použijem do tejto súťaže. Som nesmierne rád, že oslovili aj odbornú medzinárodnú porotu.

Posledné roky som sa v tejto súťaži síce vždy umiestnil vo finále, ale trojitú výhru som tento rok vôbec nečakal. Bolo to pre mňa neskutočné prekvapenie. Keď som sa to dozvedel, práve som fotil. Musel som však prácu ukončiť, nakoľko som sa v tej chvíli už na fotenie vôbec nevedel od radosti sústrediť.

Ďalším príjemným prekvapením, ako aj veľkou poctou pre mňa, je, že aj v súťaži Czech Press Photo 2020 sa dostali fotografie zo spomínaných dvoch ocenených kategórií do finále. Toto znamená pre mňa veľký úspech hlavne tým, že už dve odborné medzinárodné poroty ocenili moje fotografie z hľadiska umeleckého ako aj z hľadiska ich výpovednej hodnoty ako hodnotné. Veľmi sa tomu teším.

• S jakou technikou vaše fotografie vznikají?

Používam techniku od spoločnosti Nikon, a to Nikon D850. Aj môj prvý aparát bol od nich. Pamätám si, ako som ešte ako laik prišiel do fotoobchodu, a jediné, čo som vedel, bolo, že si chcem kúpiť nejaký fotoaparát. Rozhodoval som sa medzi Canonom a Nikonom.

Vtedy som o fotoaparátoch vedel málo, a pri mojom rozhodovaní zavážilo to, že Nikon v tom čase v rámci akcie predaja spolu s fotoaparátom ponúkal aj záchranársky švajčiarsky nožík - a to ma dostalo. :) Doteraz sa na tom zabávam.

Odvtedy som verný značke Nikon a nedám na neho dopustiť. Objektívy mám od Nikonu a svetlá od Fomei. Nedávno som sa stal aj Fomei fotografom a v súčasnosti mi pomáhajú pri  zabezpečení techniky pri náročnejšom projekte, na ktorom pracujem.

• Prozradíte nám, o jaký projekt či projekty se jedná? A co vás čeká v nejbližší budoucnosti? :)

Momentálne sa venujem projektom zameraným na fotogrametriu. Pohrávam sa s myšlienkou na dokument zameraný na súčasnú korona situáciu - ako rozvinúť to, čo som už nafotil. Rád by som sa však opäť viac zameral aj na umeleckú fotografiu. Páči sa mi napríklad práca francúzskeho fotografa Gerarda Rancinana. Tak dúfam, že sa mi to v blízkej dobe podarí.

• Máte nějaký sen, který si jako fotograf chcete splnit?

Mám taký sen - chcel by som nafotiť knihu. Tématiku si zatiaľ nechávam pre seba, ale premýšľam nad ňou už dlhé roky. V rámci športovej fotografie by som sa rád umiestnil v svetovej súťaži Illume, v rámci reportáže vo World Press Photo. Ale hlavne budem rád, ak ma bude moja práca naďalej uspokojovať. Som vďačný za to, že keď ráno vstanem, tak sa do práce teším. Práca fotografa je mojím koníčkom.

Autorka rozhovoru: Anna Jirásková

• web Richarda Dömöse